Sucker Punch – zámerne prešľachtený filmový vizuál

Neviem prečo som taký naivný a vždy sa nechám absolútne nachutiť štavnatými trailermi. Potom sa ako malý chlapec teším pol roka na niečo, o čoho kvalitách tak či tak pochybujem. Keď potom vstupujem do kinosály, od vzrušenia sa mi chvejú ruky a zviera mi žalúdok. Po skončení filmu častokrát prichádza väčšinou viac či menej intenzívne sklamanie. Občas sa však objaví aj výnimka.

Sucker Punch je akási cyberpunková, svojská verzia Sin City. Emily Browning v úlohe Baby Doll, nahodená v štýle sexi školáčky s blond copíkmi, vystrašeným a (oprávnene) ublíženým výrazom v tvári na čele vzbury v imaginárnom svete bordelu-muzikálu, ktorý si vytvorila po nepeknom zachádzaní a hlavne po premiestnení do psychiatrie. V tomto zvláštnom svete sa prenáša na ešte zvláštnejšie miesta, plní fantastické questy so svojimi (nemenej sexi) spoločníčkami aby dosiahla duševnú slobodu pre seba a svoje družky. Dievčatá sa snažia vymaniť z pazúrov tyrana, či ho už beriete ako ošetrovateľa na psychiatrii, alebo pasáka v bordeli. Znie vám to nelogicky, čudne a nezrozumiteľne? Je ťažko presne popísať niečo tak príbehovo prekombinované, ako je Sucker Punch.

Prvá vec, ktorá vás totálne zrazí na nohy je famózna práca s obrazom a hudbou. Už úvodné naštartovanie filmu songom Sweet Dreams a „kamerovými“ prestrihmi na úplné detaily pôsobí neskutočne intenzívne, atmosfericky. Po prvých 15 minútach si poviete, že tento film si určite zamilujete. Bohužiaľ ale Zack Snyder nie je taký dobrý scenárista, ako Frank Miller v Sin City, či Quentin Tarantino v Kill Billovi. Pozeráte, pozeráte a stále vám niečo chýba. To, že sa film snaží priniesť akési väčšie posolstvo kvázi poučnými preslovmi, pôsobí miestami čudne, zbytočne, smiešne a pointa okamžite zaniká, pretože ju vnímať ani nechcete. A to je škoda, pretože…

Také vizuálne orgie sa vidia málokedy. Spomínané filmové obrazy, spomalenia (ok, tak niektoré nevyšli celkom na jednotku, ale aj tak), filmové scenérie o akých sa človeku ani nesníva podfarbené (pre mňa) soundtrackom roka… len škoda, že všetky prostredia pôsobia istým spôsobom trochu okukane. Obrovskí samurai, zomboidní náckovia, draci a orkovia akoby z Pána Prsteňov, roboti alá Ja, robot. Dojem pozitívny, ale aj v tejto oblasti sa dalo ešte trochu zapracovať. Každému, kto sa chystá pozrieť si film Sucker Punch musí byť vopred jasné, že bude svedkom fantasy – zámerne prehnaných scénok, nadsadených bojových výkonov sexi dievčatiek, ktoré by som sa nebál natlačiť ani do anime mangy. Mimochodom, keď Baby Doll začne tancovať, človek by čakal, že v zábere bude aj ten jej ohromujúci tanec, nasleduje ale šikovný prestrih na fantasy quest a teda „taneček“ zostáva sladkým tajomstvom.

Na záver si neodpustím ešte jeden odstavček textu. To, že sa úvod so songom Sweet Dreams vydaril, je zrejmé a hore som to už spomínal. Ale to, že som si tu našiel (zremixovanú) svoju srdcovku White Rabbit (pôvodne od Jefferson Airplane), to ma dostalo ešte viac. A aby som nezabudol, kostýmy nemohli byť lepšie :-).

Sucker Punch u mňa po 2 návštevách kina 7/10.

Inšpirácia – postery

Baby Doll

Amber

Blondie

Rocket

Sweet Pea

Madarm Gorski

Photos © 2011 Warner Bros. Entertainment Inc. and Legendary Pictures

Trailer